Depresia a láska?

15. march 2014 at 21:12 | Júlia |  Premýšľam
Ospravedlňujem sa za neaktivitu. Zažívala som totiž "ťažké" životné obdobie, o ktorom sa vám pokúsim nižšie porozprávať (teda napísať). Samozrejme, všetko berte s rezervou, pretože vám sa to možno nezdá zlé, ale ja som sa cítila naozaj na nič. A sama som nevedela prečo. Teda, veľmi dobre som to vedela, len som si to nechcela priznať.

Začala to cca. pred dvoma týždňami obnovením mojej konverzácie s jedným čechom. Písali sme si už dávno predtým, lenže dá so povedať, že to bolo len nadviazanie "penfriend" komunikácie. A tak sme chatovali vo dne v noci, zo školy som sa rýchlo ponáhľala domov aby sme mohli znovu skypovať. Dokonca mi o jednej ráno hral na klavíri. Bola som pobláznená a všetci naokolo si mysleli, že som sa zamilovala. A skoro ma o tom presvedčili. Ale teraz môžem s úprimnosťou povedať, že moje city k nemu sa s láskou nedajú porovnať. Bola som len pobláznená z toho, že si z niekým píšem, že jupí, možno niekoho budem mať. Nestalo sa. Spoznala som vlastnosti, ktoré by nikdy nesadli k mojim (nehovorím však o tom, že som ho kompletne analyzovala) a vízor, na ktorom tiež záleží, mi vôbec nesadol. A prosím, nikto nehovorte, že na vzhľade nezáleží. Samozrejme uznávam, nechcem nejakého modela, ale on bo úplné iný...


Ako ste možno pochopili, prestali sme si písať. Zato som hľada iné rozptýlenie. Napísala som bývalému spolužiakovi zo základky a ďalším dvom. Pred rokmi sme zvykli často skypovať a tak som si povedala, prečo nie, veď aspoň sa dozviem nejaké nové informácie. Nemôžem vám však opisovať všetko, pretože to sa naozaj nedá. Radšej to zhrniem do skratky: Zobrete si troch chalov - všetci sú mojí bývalí spolužiaci. S dvoma som zvykla skypovať aj pred tým, s tým tretím nie ale občas sa stretneme (vďaka našim rodičom, ktorí sú kamaráti) alebo chatujeme na Facebooku. A tý dvaja, s ktorými som skypovala, tak jeden z nich veľmi neodpisuje a je taký... (Povahy neviem opisovať, ako ste si mohli všimnúť.) No a zostal mi iba jeden chalan, s ktorým som nadviazala naozaj dlhú a častú konverzáciu. A keďže sa poznáme už od škôlky, stačil týždeň na to, aby som... nemôžem povedať "zamilovla", to je veľmi silné slovo. Ale začala som ho mať nesmierne rada. A víkendy, keď je offline (je zložité povedať prečo) sú pre mňa nesmierne zdĺhavé. No, ale nechcem vám hovoriť všetky detali môjho súkromia, takže asi prejdem k ďalšiumu odseku.

Doba, keď neodpisovala kvôli tréningom a povinnostiam sa pre mňa stálava utrpením. (Teraz je to už lepšie.) Bolo to asi niekedy koncom týždňa, keď ku mne prišli depresie. Stále som sedela zavretá v mojom kráľovstve - mojej izbe, čumela na Facebook a videla zamilované fotky ostatných. A asi z toho mi bolo tak zle. Tiež som plaka bezdôvodne, miechali sa vo mne všetky pocity, nie len smútok a osamelosť. Ani hudba nepomáhala, skôr mi z nej bolo horšie a horšie. Ale chuť siahnuť si na život som nemala. Práve naopak, túžila som žiť ďalej, zažiť niekedy obrovskú lásku, nežné slová a mať niekoho, kto ma bude milovať.

Keď boli depky na konci, ale stále pretrvávali, dostala som sa do štádia, pri ktorom mi preskakovalo. Pustila som si na Spotify playlist s veselou inštrumentálnou hudbou aká sa hrávala na báloch. Zobrala som do rúk Huga a razom bol s neho môj tanečný partner. Teda sa na celý dom ozývala stedoveká hudba a každému došlo, že nejaký blbec hore tancuje. A musím sa priznať, že táto "terapia" mi najviac pomohla. Zavrela som oči a presatavovla si okolo mňa záhradu a na jej úpnom konci krásni zámok. Viem, že je to detinské. A tež by som veľmi rada poďakovala môjmu ocinovi, ktorý ma vždy prišiel na ten bál pozrieť, sedel na posteli a ja som mu púšťala na notebooku Profesionálov. On bol rád, že si ich končne môže pozrieť a ja som bola vďačná za spoločnosť.

Dúfam, že toto obdobie prešlo a čakajú ma len pozitívne myšlienky. Prajem ľudom, ktorý sú na tom rovnako ako som bola ja alebo aj horšie, aby boli razom šťastný. A moja malá rada na záver: Rodina vám chce len pomôcť. A možno vám najviac pomôžu tí, ktorí to ani nedávajú najavo.
 

3 people judged this article.

Comments

1 Chloe Minor Chloe Minor | Web | 16. march 2014 at 15:12 | React

Poslední dobou jsem na tom jako ty.. Ale nevzdávám se. :) Věřím v lepší budoucnost. :) .. Jinak jsem moc ráda, že už jsi na tom líp. :)

2 Wendy Wendy | Web | 22. march 2014 at 21:03 | React

Ahoj :)
To tak asi býva každý máva svoje obdobie, ktoré nie a nie odísť, ale vždy sa nájde v hlbokej tme nejaké svetlo, ktoré nám dodáva nádej, že bude lepšie :)
Poznám tvoje pocity... bola som už neraz tak... hoci v poslednom čase mi zase opäť raz chýba ten pocit mať niekoho pri sebe, mať niekoho kto by ma miloval, kto by mi každý deň napísal a kto by mi zavolal a podobne... :)
ked príde láska tak príde a môžeš mi veriť, že bude krásna a hlavne taká na ktorú nikdy nezabudneš :) viem o čom hovorím :-)

to je pravda :) rodina ostáva vždy rodinou :) a to nikdy nikto nezmení :)
ja v poslednom čase ako často počujem len samé negatívne slová či už od kamarátov aký oni majú ťažký život a podobne... tak im mám sto chutí niečo povedať :) vždy treba veriť a nádej zomiera posledná :)
lebo život je ako hojdačka raz je niekto hore raz je niekto dole :) a ked už človek bol dlho dole tak je načase aby bol už hore :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama